Odpusť mi, že som ťa naposledy nechal samú v Káhire
akoby si nemala dosť vlastných starostí
už sa o nás nestrachuj
neplač, radšej sa vyzleč a nasleduj búrku
možno ma nájdeš niekde v Tramtárii.
Stále ti spievam tú hlúpu pesničku
o zázrakoch, ktoré nemajú konca
a o koncoch na začiatku tohto leta.
Do krabičky z tvojho rúžu
chytil som púštnu búrku
vtedy, keď som chodil po pyramídach v Gíze.
Bohužiaľ, zastihlo nás to pripravených
na márach sme sa videli naposledy mŕtvi
boli sme odľahčení a voľní
teraz nás všetko bolí.
Odhoďme svoje telá
zbytočne nás ťahajú k zemi /kde sme sa nikdy nevideli živí/
tancovať sa oplatí iba medzi hviezdami a na oblakoch
v bruchu bielej veľryby
ktorá nás prehltla niekde pri pobreží Atlantídy.
Na ostrovoch spásy mohli sme byť takí šťastní
len škoda, že sopka nám ich zobrala
ako kedysi Vezuv zničil Pompeje
skamenela si pri mojom nehybnom tele.
Aj keby sme sa viac nerýmovali
postavili by sme sa na hlavy
a začalo by nám pršať za golier
stále by sme boli tí zamilovaní blázni bez budúcnosti.
Na trhoch v Istanbule som predal tvojho koňa
a vsadil som na búrku,
ktorú som tri prekliate mesiace lovil na Sahare
takmer ma dostali púštne krysy
keď ma zachránil Malý princ
a ja som mu za odmenu daroval našu planétu
veď dobyvateľov je na zemi tak málo
a každá búrka má svoje vlastné meno.
Komentáre
Zojka, prekrásne...
a je skvelé, keď ju človek dokáže vtesnať do takýchrto krásnych písmenok.
rozpravkarka
:-) veď nie je za čo, komu česť, tomu česť
fajn,
preconie
okey,
:))
Dobrý námet, Zojana...
Ako všetky Tvoje básne. Sorry, viac ako tá Tvoja dlháááá próza.
vdaka marta :))
k tej próze - nevadí, cháúem, že ľudom sa nechce čítať dlhé veci, hlavne na PC... ale inak radšej píšm prózu, musím sa priznať
Zojka, tak ju jednoducho...
marta
ale mám i jeden "seriál"