Nad mestečkom Redlake sa vznášala ťažká hmla.
Z domu číslo 20 štekal pes.
„Cerberos, sklapni!“
Cerberos sa zľakol a skočil do trávy, ktorú už tridsať rokov nikto nekosil.
„Konrad! Najmenej tisíckrát som ti vravel, aby si na toho psa nekričal.“
Nízky muž s lícami okrúhlymi ako pampúchy zahanbene sklonil hlavu. Ale keď jemu to stále nedalo pokoja! Vložil si premrznuté ruky do vreciek bundy a posadil sa na vlhký schodík.
„Profesor A...“
„Ty s tým neprestaneš?“
„Musíte uznať...,“ pokračoval Konrad. „taký maličký psík... a s takým OHROMNÝM menom! Nehnevajte sa, pán profesor...“ muž ledva udržal nával smiechu. „A ešte k tomu tá páska cez pol hlavy. Čo sa mu stalo?“
„To ti vysvetlím, keď nadíde správna chvíľa...a to meno? Ani nechci vedieť..., teraz mi radšej pomôž nájsť C...“
Konrad sa rozrehotal a profesor Appleton by mu strelil za ucho, keby mu v tom nezabránil veselý štekot.
„Tu si, ty môj drobček!“ z trávy vybehol špinavý psík, ktorému ľavú polovicu hlavy zakrýval hrubý pás zakrvavenej handry. Profesor ho poškrabkal za uchom. „Ale už tíško, dobre? No, nemusí každý vedieť, že sme sa vrátili.. ty môj... budú si myslieť, že sme zlodeji.“
Cerberos šťastne poskakoval okolo svojho pána, ale už neštekal.
„Vidíš, aj takto sa to dá.“
Vysoký prešedivený muž, asi štyridsiatnik, vytiahol z vrecka starý kľúč a strčil ho do kľúčovej diery.
Cvak.
V obrovskej predsieni vládla nepreniknuteľná tma a mnohoročný závan stuchliny, ktorý sa konečne mohol dostať von, ich takmer zvalil z nôh. V dome vládlo neúprosné ticho, Henrymu sa triasli nohy i ruky, keď vchádzal dnu. Bože, tridsať rokov bol preč, tridsať nekonečných rokov nevstúpil do vili Appletonovcov! S napätím nahmatal spínač. Funguje, vydýchol si.
Miestnosť ožiarilo ostré svetlo. Henryho štípali oči, nie od svetla, ale sĺz, ktoré tak dlho zadržiaval. Ani netušil, že plač dokáže človeka upokojiť, uvoľniť všetky city, ktoré príliš bolestne pichajú pri srdci.
Konrad bojazlivo nasledoval profesora. Veľké domy ho desili, vlastne i sám profesor mu naháňal strach, ale jeho zvedavosť bola oveľa intenzívnejšia. O pánovi Appletonovi vedel iba to, že bol vedec, ako jeho otec, a že precestoval takmer celý svet. Jeho matka zomrela dva roky po mužovi a Henry zvyšok svojho neradostného detstva prežil u tety a neskôr pracoval v mnohých výskumných spoločnostiach. Konrad nechápal, prečo taký skvelý vedec, ktorý mohol ovládnuť celý svet, prišiel späť do Redlake.
Jeden z dôvodov jeho návratu.
Stvrdnete tu ako obyčajný učiteľ chémie! Hovorieval mu.
Aj osamelý vedec pri sebe potreboval inú bytosť, pri ktorej by cítil, že skutočne existuje. Konradova všetečnosť ho občas privádzala do zúfalstva, no predsa si ho obľúbil.
Cerberos vbehol do vily ako prvý. Usadil sa do stredu haly a tichučko vrčal.
Konrad sa strhol. Prvý raz sa Cerberosa bál. Vlastne nie jeho, ale toho, čo ten prekliaty pes cítil.
„Cerberos, k nohe!“ zadunel profesorov hlas. Psík sa k nemu neochotne pritúlil a tlmene skučal.
„Vedeli ste,“ začal Konrad, „že psi cítia duchov, no a v tomto domu zrejme živí ľudia, okrem nás nebudú, potom musia...“
„Netrep!“
Nábytok bol poprikrývaný bielymi plachtami a z podlahy sa pri každom kroku dvíhal kúdeľ prachu. Psík neustále kýchal a fňučal, preto ho Henry úzkostlivo zobral na ruky.
Po lícach sa mu začali kotúľať slzy a Cerberos mu ich s láskou lízal.
* * *
Profesora Appletona hneď ráno čakala prvá hodina chémie. Nebolo to to, na čo bol celý život zvyknutý, ale nová práca sa mu skutočne páčila. Konrad zatiaľ obriadil vilu, aby v nej mohli bývať. Ja nie som žiadna slúžka! Hundral. Ale profesorovi už len z úcty nedokázal odporovať. Keď sa Henry vrátil z redlakeskej strednej školy, prikázal svojmu pomocníkovi, aby pokosil záhradu.
„Pán profesor, pán profesor!“ vbehol do domu Konrad a vydesene vrieskal.
„To je len rodinný cintorín...“
„Prečo ste ma naň neupozornili?“ fučal Konrad.
„Máš pravdu,“ prisvedčil, „ale za to nemusíš tak revať. Leží tam najstaršia generácia Appletonovcov, moji rodičia, a nakoniec tam skončím i ja. Teraz ti ukážem, kde zavraždili môjho otca.“
„Zavraždili!!!“
„Áno,“ povedal pokojne. „veď preto som späť.“
Dvere, ktoré boli pred tridsiatimi rokmi vyvalené Blytonovími mužmi, sa ani len o milimeter nepohli zo svojho miesta. Vo vysokej tráve sa mu ich s námahou podarilo nájsť . Od tej strašnej noci v otcovom laboratóriu nebol. Denné svetlo lenivo osvetľovalo obrovskú miestnosť. Henrymu sa triasli zjazvené dlane, mal pocit, že mu z nich znova vystrekne krv.
V hlave sa mu spätne premietal hrozný film.
Konradovi podrobne vyrozprával, čo sa tu vtedy stalo.
Opatrne vošli dnu. Pod nohami im pukalo hrubé sklo. Konečne nabral odvahu, zistiť, na čom otec pracoval a čo ukrýval.
Profesorovi sa podarilo vymeniť na strope žiarovku.
Laboratóriom zavlnili tisícky farebných lúčov.
„Neuveriteľné.“ šepol Konrad.
Ale odkiaľ sa tu zobralo toľko farebného skla? Spomínal si, ako sa spoza dverí, za ktorými vtedy načúval, vyvalila voda. V zadnej časti laboratória visel asi osem metrov dlhý a dva vysoký záves.
Odhrnul ho.
Akvárium?!
So záujmom si prezeral jeho kostru. Zadná časť bola neporušená. Tvorila ju akási mozaika, pospájané platne farebného skla, všetko to držala železná konštrukcia. Za domom stálo čerpadlo, ktorým otec zo studne privádzal a odčerpával vodu. Teraz sa mu mnoho nepochopiteľných spomienok z minulosti vyjasnilo.
Ešte veľa čudných vecí sa skrývalo v tridsaťročnom prítmí. Množstvo kníh, prevažne obrázkových ležalo na zemi. Najviac ho prekvapil šlabikár. Šlabikár pre prváčikov!
Zrejme sa tu Blyton vrátil. Skrine, police a vitríny boli pováľané a porozbíjané, nič nebolo na svojom pôvodnom mieste. Pod nohami im zavadzali drôty a tyče, ktorých účel sa už nedal ani len tušiť. Bude naozaj ťažké laboratórium opraviť. Profesor Appleton mal práve toto v úmysle čo najskôr spraviť. Netušil však, že objaví takú spúšť.
Ešte niečo mu nedalo pokoja – čierny zápisník.
Čo ak ho našli a odniesli. Nie, o Blytonovi vedel všetko, dostal sa až do jeho bezprostrednej blízkosti, dokonca pre neho pracoval. Zomrel pred desiatimi rokmi, sám a zatrpknutý. Žena so synom ho dávno predtým opustili
V tú noc denník Quinsly určite držal v ruke. Prehľadal spolu s Konradom každučkú štrbinu, ani jednu trosku nenechali neprevrátenú.
Nič.
Možno ho zobrala matka,... alebo Carmen. Vlastne ani netušil, či bola ľudskou bytosťou.
CARMEN!
„Mám to!“ vyskočil profesor. „Konrad, obleč sa, ideme k jazeru.“
Prikázal.
Komentáre