malá poetka

Aké ťažké je napísať
tých pár veselých slov
keď už aj vlastné výmysly
sú iba duté zrnká

odrazu sa všetko stráca
iba niekoľko zvrhlých myšlienok bdie
v spotenej dlani pod vankúšom

byť tak chvíľu netopierom
spiacim v žltom slnečníku
a počúvať staromládenecké príbehy
o premárnených láskach

kým sa zohreje mrazivé povetrie
počkám pri horúcej káve
a jej horkosť
ma pomaly zabije

aké ťažké je napísať posledný list
o tom
ako som v samote nikdy nedokázala žiť
ako ma desí hukot ľudských krokov
a tlkot v ich hrudiach

už nikdy nebudem iná

... iba obrazom
na bledej stene v kaviarni
a smutným zátiším
na ktoré všetci zabudli

premýšľam
aké by to bolo
nesedieť viac v kúte s pavučinami

prestať sa bozkávať s tmou

namočiť pero do ružového atramentu
a prepísať budúcnosť
aby mi dala miesto vpredu

až kým znova niekto nezapáli
papierové svietniky na mojom stole
a ja sa nezmením na mihotavý tieň porcelánu

voňajúcom po čínskom čaji...