malá poetka

Celé hodiny sa hrabala medzi svojimi kresbami, ale jej myseľ plávala niekde  úplne inde. Z výkresov sa na ňu usmievali tváre ľudí, ktorí nikdy neexistovali – ale pre ňu mal každý jeden svoju vlastnú identitu.

„Zuzana!“ zavolal na ňu zvonivý ženský hlas. „Máš telefón...!“

Zuzana sa strhla, vyskočila na rovné nohy, pozhŕňala všetky výkresy na jednu kopu.

Tak, konečne je to tu!

A vybehla na chodbu.

Schody brala po dvoch, no mala chuť preletieť ich naraz.

Musela sa párkrát nadýchnuť, až potom si roztrasenou rukou priložila slúchadlo k uchu.

„Áno...?“ v jej hlase znela nádej.

Muž v telefóne rýchlo rozprával.

Srdce jej začalo tĺcť ešte silnejšie. Bože, čo mám povedať?!

„Halóóó...“ ozvalo sa naliehavo v telefóne.

„Ach, áno...,“zabľabotala. „prepáčte,... ani si neviete predstaviť, ako ste ma prekvapili, toto som skutočne nečakala... ani len vo sne...“

V tom okamihu si však uvedomila, že reagovala hlúpo, naivne a hlavne – dala najavo svoju slabosť. Nahnevane sa udrela rukou do čela, ale hlas na druhej strane bol stále rovnako príjemný. Pán Hrabovský mal rád úprimných a priamych ľudí, ktorí o sebe nikdy NEPOCHYBUJÚ.

A ona!

Nikdy taká nebola.

Od dnešného dňa sa to musí zmeniť!

Lenže sebavedomie si nekúpim v stánku ako balík cigariet alebo žuvačky!

* * *

Všetok strach sa rozplynul hneď, ako vkročilo do veľkej sály galérie, kde na ňu čakala prvá, skutočná práca, po ktorej vždy tak túžila. Očami vpíjala nádherný strop, ktorý sa nad ňou otváral ako tajomný, vybájený svet.

Natiahla pravú ruku, aby sa ho mohla dotknúť.

Bol však príliš vysoko.

Popri stene stálo lešenie a všetko, čo potrebovala.

Uvedomila si, že práve sa začal jej najšťastnejší deň v živote. Obraz, ktorý sa nad ňou skláňal, poznala naspamäť. Každučký detail mala zakódovaný v rukách.

„Dobrý deň,“ ozval sa hlas za jej chrbtom. Inštinktívne sa otočila. „čakáte tu na mňa dlho?“

Sebavedome sa na ňu usmieval vysoký, tmavovlasý muž.

„Zuza...“ zapišťala a vystrela pred neho spotenú dlaň.

„Ja som Tomáš.“ povedal a pevne jej stisol ruku. Jeho čierne oči sa na ňu milo a zvodne usmievali.

Bože, čo som to povedala? Už som sa mohla predstaviť ako krava. Aj tak si to teraz o mne myslí.

„Ja tu na všetko dozerám,“ pokračoval Tomáš. „budem hneď vedľa... ak by si ma potrebovala. Pôjdeš doprava a stále rovno...“ zvrtol sa a zmizol.

Dlho hľadela na miesto, kde ešte pred pár minútami stál.

Spravila si zo seba poriadnu hlupaňu, vravelo jej druhé Ja.

Nie, som ňou už dávno.

Bola neuveriteľne nahnevaná. Ešte nikdy sa tak neponížila.

No zároveň pocítila niečo, čo nikdy predtým.

Tomáš je úžasný!

Božský!

A ona len obyčajná sprostá hus, ktorá si myslí, že môže očariť takého skvelého muža. Teraz už o mňa ani len nezakopne, zúfala si.

Práca jej pomohla zabudnúť na trápnu udalosť a ani si neuvedomila, že slnko dávno zapadlo.

Tomáša našťastie ani raz nepotrebovala. Vždy sa tam objavil niekto iný, kto jej ochotne pomohol.

Cítila sa ako v raji. Ani nebezpečná výška, v ktorej sa nachádzala jej vôbec neprekážala. Nebála sa výšok. Asi jediná vec, na ktorú bola právom pyšná.

Farby na strope pod jej ľahkou rukou opäť ožívali. Zlatovlasý Amor sa na ňu potmehúdsky usmieval a svojim šípom, mieril priamo na jej srdce.

To ju určite znamenie, pomyslela si, a v duši pocítila zvláštne teplo.

Čo ak by si ma Tomáš predsa len...

„Páči sa ti, však?“ žmurkol na ňu nakreslený bôžik.

Zuzana si nahlas vzdychla.

„Vždy som o takom mužovi snívala, to nemôže byť náhoda. Určite naše stretnutie zariadil osud.“

„A ostatné zariadim ja.“ šepol Amor.

„Myslíš, že ho môžem mať...cítiť jeho vlasy na tvári, keď ma bude bozkávať, dívať sa do jeho temných očí...“

„Môžeš.“ prikývol Amor.

Skepticky hodila rukou. „Kdeže, určite si ma už v tejto chvíli nepamätá, ten nikdy nebude môj.“ A opatrne zliezla dolu.

„Ale bude...“ tvár jej pohladil sladký hlas.

Odskočila a plecom sa udrela do lešenia.

Opäť sa červenala.

Pár silných rúk ju pevne uchopil a pritisol si ju na hruď. Tak nežne.

Zalapala po dychu.

Ocitla sa v nebi. A s mužom, ktorého si vysnívala.

Tomáš na ňu neprestajne upieral pohľad. Zuzana zmätene hľadela na jeho topánky. Jemným pohybom jej zdvihol bradu a pobozkal ju.

Nik ju ešte tak vášnivo nebozkával.

„Viem, že to chceš.“ šepol sotva počujne.

Farebný strop nad jej hlavou sa s ňou točil a točil.

Nemohla uveriť, že sa to tak rýchlo skončilo!

Alebo iba začalo?

Chvíľu ležali na bielej plachte a nemo hľadeli na povalu.

Trvalo jej niekoľko minút, kým sa spamätala.

Napokon si rýchlo obliekla tričko, pohodené na bielom plátne vedľa plechovíc s farbami a zmätene sa poobzerala okolo seba. Ale v galérii okrem nej a Tomáša už nikto nebol.

„Dobrá práca.“ pošepol jej a s uznaním sa zadíval hore. „Budeš pokračovať aj zajtra?“

„Samozrejme,“ povedala a ľahko sa usmiala. „ešte niekoľko týždňov.“

„Tým lepšie...mohli by sme niekedy zájsť na kávu?“

„Ak sa pri práci nezabudnem...vieš, keď sa raz do niečoho pustím, môže mi pokojne prejsť celý deň pomedzi prsty a zobudím sa až vtedy, keď začnem zaspávať.“

Tomáš sa nahlas zasmial. „Hej, to poznám...“

Obaja sa rozlúčili a Tomáš jej na dlaň napísal svoje telefónne číslo.

Keď odchádzala, Amor na ňu ešte raz žmurkol. „Moje šípy vždy trafia presne.“

„Vďaka.“ šepla.

* * *

Na druhý deň sa malo všetko začať odznova.

Večer sa k nej spánok nie a nie dostaviť, a tak celý čas hľadela na hviezdnu, letnú oblohu.

Odrazu sa zdala vzdialená sama sebe. „Určite to bol sen.“

„Nie, nočná mora.“ prehovoril akýsi hlas. Na čiernej oblohe sa pred ňou začala vynárať známa tvár. Ale to telo? To nemôže byť Tomáš!

„Bohužiaľ je.“ prehovoril k nej opäť a priblížil sa až k jej oknu, dupotajúc trblietavými kopytami. „A ty si naivná hlupaňa, ktorú dokážu využiť i vlastné predstavy...“

Zuzana sa zvalila na zem a okrúhle slzy začali padať na portrét krásneho tmavovlasého muža s čiernymi očami.

Cŕŕŕn....cŕŕŕn...

„Zuzana!“ zavolal na ňu zvonivý ženský hlas. „Máš telefón...!“

Zuzana sa strhla. „Meškám do práce?“

„Do akej práce?“ nechápala žena.

„No predsa...“

Ach nie... zadívala sa znova na portrét muža a potom na svoju dlaň.

Bola prázdna.