Konrad sa od zimy triasol na celom tele. Líca mal červené ako paradajky a pri nose si musel držať vreckovku, lebo mu z neho neustále tieklo.
„Čo hľadáme?“ spýtal sa bojazlivo a prešľapoval z nohy na nohu strnulo ako robot.
„Neviem.“ povedal profesor a zamyslene sa oprel o strom. V očiach mal ten dobre známy, neprítomný pohľad, keď nevedel ako ďalej – alfa omega. „A možno ta ani nechcem vedieť.“
Neblázni, udrel sa rukou do čela, na toto si predsa čakal celý život. Trvalo ti tridsať rokov, kým si sa odhodlal urobiť prvý krok naspäť do temnej minulosti, vravel si. Koľkokrát sa ti vo sne zjavil otec, a úpenlivo ťa o to žiadal?
Nad jazerom sa vznášali chuchvalce vodnej pary a vytvárali obrazce, až príliš nápadne pripomínajúce ľudské tváre.
Nezabúdaj, že TO čo hľadáš, podrezalo dvom mužom hrdlá! A pred sebou opäť videl pár žeravých očí. Na viac sa rozpamätať nevedel. Chronologicky si v hlave usporiadal všetky fakty, tých pár bodov, ktoré ho priviedli až na toto miesto. Voda – práve voda bola povrazom, ktorý ich spájal a rozhodol sa, že po jeho stope aj pôjde. Som na správnom mieste, hovoril si v duchu.
„Mal by si sa vrátiť, Konrad.“ povedal profesor napokon. Necítil nebezpečie, ale dobre vedel, že v takýchto chvíľach si nemôže byť nikdy istý. Príliš veľké nádeje dokážu klamať zmysli. Nikdy sa nepoddaj citom, vtĺkal mu do hlavy otec, a táto rada ho napokon odklonila i od plánovanej pomsty. Mnoho rokov zápasil s túžbou zabiť Blytona.
Ale spravodlivosť si sama našla cestu.
Hav! Hav!
Štekal Cerberos.
„Ty ostaneš tu.“ prikázal profesor a pohladil ho po zranenej hlave.
Konrada nemusel dvakrát presviedčať, utekal kľukatou cestou ako divý, ani raz sa neobzrel za seba. Dúfal, že JU profesor nenájde. Dúfal, že Carmen zomrela.
Henry sa pomaly prechádzal popri jazere a za ním cupkal jeho pes. Bolo sychravo a prsty na rukách mu čoskoro sfialoveli. Som ja ale hlupák, nadával si, čo chcem vlastne nájsť? Denník jednoducho zmizol, a Carmen tiež. Pred tým ako prišiel do Redlake, sa uistil, či sa tu nediali čudné veci, zmiznutia, záhadné úmrtia. Mesto žilo pokojne a ani niekoľko stoviek kilometrov od neho sa nič nedialo.
O žiadnej záhadnej bytosti nebol jediný zápis.
Možno obaja ležia na dne jazera. Navždy zabudnutí.
* * *
Henry zdvihol zo zeme okruhliak a hodil ho do nehybnej hladiny.
Čľup... čľup... čľup... čľup...
Kameň urobil štyri žabky.
...
Čľup... čľup... čľup... čľup...
Vedec sa strhol.
Cerberos vyceril zuby.
„Pst.“ prikázal mu profesor a zobral ďalší kameň. Chvíľu načúval, vládlo úplné bezvetrie. Nasmeroval ho k jazeru a čľup... čľup... čľup... čľup... čľup... čľup...
...
Čľup... čľup... čľup... čľup... čľup... čľup...
Znova hodil kameňom.
A opätovne nasledovalo „čľup.“
„Do čerta, buď si zo mňa niekto strieľa, alebo mám halucinácie, alebo...“
Konrad ?! Napadla ho i táto možnosť. Nie, jeho dokáže vystrašiť i vlastný tieň. A v tejto chvíli už určite leží schovaný pod perinou.
Až v kostiach cítil chvenie. Po hladine jazera sa stále prevaľovala hmla. Chcel čo najrýchlejšie vypadnúť, no zároveň ho niečo držalo. Bolo to zakotvené v hĺbke jeho podvedomia a oveľa silnejšie.
Nerozlúštené tajomstvo mŕtveho vedca.
Čupel a jeho prsty sa pozvoľna dotýkali vody. Bola studená a pripomínala mu tvrdú oceľ. Mal nutkanie ponoriť celú ruku a pocit, že ho niečo zdrapne a vtiahne do toho neviditeľného sveta, bol stále silnejší. Pre koho otec postavil dúhové akvárium? Hmlové jazero bolo pochmúrne a čiernobiele. Také rozdielny od toho farebného – sveta zo skla.
Nič nenájdem! Hneval sa sám na seba. Bolo by to príliš ľahké!
Postavil sa, aby sa mu v stŕpnutých končatinách opäť rozprúdila krv. Na vlasoch sa mu zrážali kvapky vody a aj Cerberos bol celý mokrý.
Je čas, ísť sa domov, povedal si a v ústach pocítil horkú chuť sklamania.
Nie, vrátim sa, keď nebude hmla taká hustá. Sotva si videl na špičku nosa a na pľúcach cítil hroznú ťažobu. Naposledy zdvihol zo zeme kameň a z celej sily ho hodil do obrovskej mláky. Ozvalo sa hlasné čľupnutie a hladina jazera sa rozvlnila. Smutne hľadel do mokrej hmly. Krajina okolo sa mu zdala smutná a pochmúrna. Vari tu nikdy nesvieti slnko?
Keď to už najmenej očakával, v jazere sa niečo pohlo.
„Carmen!“ vykríkol inštinktívne, roky čakal, kedy toto meno vysloví nahlas.
Otec mal v laboratóriu množstvo kníh, ktoré si určite nekúpil pre vlastnú potrebu. Niekoho učil čítať. A ten niekto mu musí rozumieť!
Blížilo sa to priamo k nemu. Vodu rozrážali neviditeľné ruky, bol si stopercentne istý.
Zatajil dych. Nevedel čo mal v tej chvíli robiť. Kričať, mlčať alebo plakať od šťastia ako dieťa? Proste len hlúpo vyvaľoval oči. Slová mu zostali visieť na jazyku.
Cerberos vrčal. Profesor ho nevedel upokojiť. Dúfam, že nezačne štekať, vravel si.
Akoby sa z hĺbky vynáralo červeno - zelené svetlo.
Ale svetlo to nebolo.
Na nepatrný okamih zazrel vo vode... červené riasy? Áno, vyzeralo to ako morské riasy, vlniace sa po vodnej rovine.
Pretrel si oči.
„Nie...“ šepol, keď sa podivná chaluha zavlnila a zmizla. Jeho hlas znel duto. Tvár si ponoril do dlaní, takmer sa rozplakal. Vedel, že je blízko... príliš blízko, aby to bola pravda.
Pes behal popri brehu ako šialený a brechal.
Henrymu z očí sršali blesky hnevu a sklamania. Keby som mal pred sebou niečo, čo by som mohol zničiť. Uvedomil si, že sa správa ako kedysi jeho otec. Tie isté maniere - nezdedil len jeho rozum a túžbu objavovať neobjavené.
Od zlosti kopol do prázdna.
Nad jazerom zaznel výkrik bolesti.
„Šľak aby to bral!“ zahrešil. Jeho noha narazila do čohosi tvrdého. Čln! Zaúpel.
Cerberos akoby tušil, čo jeho pán mieni urobiť. Zubami sa mu zahryzol do nohavice a zúfalo ťahal.
„Prestaň. To je moja posledná šanca, chápeš?“ Henry sa prihovoril svojmu psovi, akoby to bol človek.
Cerberos sa stiahol, ale stále výstražne vrčal.
Profesor rozhodne nastúpil do starého člna a veslom sa odrazil od brehu. Len aby nebol deravý, myslel si. Cerberos sledoval, ako sa od neho pomaly vzďaľuje. Hmla sa pred člnom rozostúpila a potom za ním opäť zatvorila clonový uzáver.
Ocitol sa uprostred belavej ničoty. Veslo opatrne zabáral do vody. Čelo loďky rozrážalo navonok pokojnú hladinu a hmla sa našťastie začala rozplývať. Keď sa mu zdalo, že sa nachádza v srdci jazera, zastal a veslo si položil vedľa seba. Ako sa ľavou rukou opieral o dno, ruku položil na niečo chladné.
Dúhové sklo! Neveril vlastným očiam. Také isté modré sklo ležalo v troskách Appletonovho laboratória. Henry si priložil črep /veľký ako detské dlaň/ bližšie k tvári. Predsa je blízko. Trasúcou rukou si azúrový úlomok strčil do vrecka.
Keď sa po opätovnom volaní Carmeninho mena nič nestalo, Henryho niečo napadlo.
Pristavil čln na svoje pôvodné miesto. Cerberos sa rozbrechal od šťastia. Aj profesor cítil neuveriteľnú eufóriu. Vytiahol z vrecka sklo a priložil ho k Cerberovmu ňufáku.
„Hľadaj,“ prikázal, „hľadaj!“
Pes zmizol v bielom opare.
Henry sa cítil ako v sne a ani by ho neprekvapilo, keby sa teraz zobudil. Bola mu hrozná zima a oči sa mu pomaličky zatvárali. Trel si uzimené ruky a prechádzal sa sem – tam ako námesačný. Tri dlhočizné kroky dopredu a potom tri späť.
Ak si sem Carmen doniesla úlomok z laboratória, určite odtiaľ zobrala ešte niečo.
Ak denník nie je v dome, musí byť ukrytý tu.
* * *
Kde je tak dlho? Mohlo prejsť tak päť minút. Alebo desať?
Cerberos sa stále nevracal.
Ktorým smerom vlastne išiel? Zrejme k tamtým brvnám, myslel si.
„Skutočne skvelý nápad,“ zúfal. „Cerberos!“
Zakričal, keď ho opustila trpezlivosť. Konečne! Pred profesorom sa vynoril psík s páskou okolo ľavého oka. V tlame niečo držal.
„Čo to máš?“ spýtal sa profesor a s úľavou si vydýchol. Cerberovi vypadla z papule kniha.
* * *
Do člna, ktorý objavil profesor na brehu hmlového jazera, vkĺzla čiasi ruka.
- Zobral ho! -
Pozorovala ich ako zhypnotizovaná.
Dívala sa, ako v ruké odnáša kúsok z jej minulého života. Potom utekala k svojej skrýši.
- Ani ona tam už nie je... -
Komentáre