malá poetka

smutné... hoci pre toho, kto "zbiera cudzie kosti" možno také ticho šťastné...

obdivujem ľudí ktorý dokažu pomáhať druhým, bez toho, aby niečo žiadali...asi by sa o tom mal (občas) snažiť každý.

mám rada jednoduché obrazy, nad kt sa človek císe musí zamyslieť, ale nie preto že im nerozumie.a nechápem preco prirovnávaš pomoc ľudí, alebo dokonca ľudí ku kostiam, hľadala by som iné prirovnanie.

vpohode, ked sa ti niečo nepáči nečítaj
nemyslím, že by som písla až tak nezrozumiteľne, pri písaní poézie je človek slobodný, a takysto pri čítaní, nič tu nie je jednoznačné, a práve to je na nej najúžasnejši. Jeden môže v básni vidieť úplne niečo iné ako druhý, aspoň podľa mňa. Neviem ako ostatní...

možno že máš pravdu, ale dobrá básnička by mala hned po prvom precítaní zanechať nejaký dojem, ale ked niecomu nerozumeiem, nieč z nej nemám.

jednak v poézii človek nie je slobodný, lebo dobrá báseň nevznikne z prvého vrzu, na básni musí autor pracovať. a keď pracuje tvrdo a svedomito a dostatočne kriticky, môže žať úrodu. teda nesúhlasím, že pri písaní poézie je človek slobodný... má zviazané ruky už len tým, že píše poéziu. tá má svoj tvar a formu a je to veľmi zložité... a ďalej nesúhlasím s tvrdením, že má zanechať nejaký dojem. ak niečomu čitateľ nerozumie, nie je to zlé. keď budeš mať krízu a vrátiš sa k tejto básni, možno zaplačeš... nedá sa stále čítať ani tvoriť poézia. je to sila vnútra a mysle, aby sa do nej človek vložil... a táto nie je zlá práve tým obrazom a prirovnaním. to jej určuje hĺbku. možno viac rozumovú ako vnemovú, ale aj tak... netreba hneď niečo odsudzovať, čomu nerozumieme. a určite nie poéziu. to je obrovský mega-duševný svet...

z časti máš pravdu, samozrejme že báseň musí mať nejakú formu, sú aj určiteé pravdlá podľa ktorých sa pri písaní musíme riadiť.Myslela som skôr slobudu pri tvorení obrazov, ale síce aj tam si človek musí dávať pozor...alebos som sa mala asi lepšie vyjadriť - najslobodnejším tvorom na zemi je básnik

tvoje obrazy sa mi vidia úplne priezračné :-)
mimochodom, keď je niekto kosťami, môže vnímať iba tie kosti, ktorými nie je. aspoň som tak počul .-)

to si zapamätám :))

akurát včera som pri jednom rozhovore pomyslel na to, čo si vyriekol. určitá ohraničenosť poézie formou je asi jedným z dôvodov, prečo ma veršovanie neláka (voľnejšie útvary som do úvahy nebral). a ešte som si povedal, že obdivujem básnikov, ako dokážu do tých šablón niečo zmysluplné vtesnať :-)

do debat o basnach som sa pozapajal az prilis, preto teraz zas len pochvalim: dobre, ale uz aj krajsie som od teba cital.