malá poetka

Henry sedel pri stole vo svojej izbe a prelieval krikľavo zelenú tekutinu z jednej skúmavky do druhej.

Ale nič sa nestalo.

Žiadna explózia!

Ani len jediné prsknutie, ktoré by mu až do kosti zožralo mäso na ruke. Ale v návode je predsa napísané: LÁTKA OHROZUJÚCA ŽIVOT! POUŽÍVAŤ IBA V ŠPECIÁLNOM OBLEKU MIMO DOSAHU AKEJKOĽVEK CIVILIZÁCIE!!!

Chlapec sa naštval tak, ako to správni vedci robievajú, keď im nevyjde ich pokus a nalial „nebezpečnú“ tekutinu svojmu škrečkovi. Zvieratko sa schuti napilo, ... ale nezgeglo. Aká škoda, pomyslel si, keby mu aspoň narástla druhá hlava.

„Obyčajná taľafatka pre malé deti!“ kričal Henry a vyhodil svoje Laboratórium pre géniov von oknom.

* * *

Henryho otec Quinsly Appleton bol vedec. Vlastne učil chémiu v Redlake, ale doma si zriadil obrovské laboratórium so všetkými tými čudnými vecami, hadičkami, skúmavkami, páchnucimi gebuzinami, proste s predmetmi, ktoré Henry ani len opísať nevedel. Nie ako to, čo mu kúpila mama na Vianoce.

Chlapec práve po takom niečom túžil.

Otec ho dva či trikrát pustil do svojho kráľovstva – na pár minút, aby sa tam mohol trochu poobzerať. Pri práci ho však nikdy nevidel. Občas ho sledoval cez kľúčovú dierku, ale i to mu nakoniec zakázal. Pravdu povediac, aj tak videl iba obrovské NIČ.

V poslednej dobe vychádzali z jeho laboratória čudné zvuky. Také...vlastne nikdy nič podobné nepočul. Ani jedlo si tam nikdy nebrával. A teraz? Zjedol toho za troch, vzhľadom na to, že predtým do úst takmer nič nevložil.

I v ten večer Henry stál pred železnými dverami a načúval. Bolo horúco a odniekiaľ sa nad mestom objavila búrka, ktorá už dávno agresívne ohlasovala svoj príchod.

Z laboratória sa monotónne ozývalo:

Klop... klop...klop...

Quinsly Appleton sa prechádzal. Chlapec si všimol, že otec drží v ruke čierny zápisník. V hlave mu určite behalo množstvo čísel a teórii, ktoré si neskôr starostlivo zapísal.

Henrymu párkrát napadlo, ukryť sa v laboratóriu. Ale ako by sa tam nepozorovane vkradol? Otec zamykal dvere zriedka, vlastne ich vôbec nezamykal. Lenže ťažké dvere robili strašný hluk. Čo iné mu ostávalo, ako tajne dúfať a čakať, že ho raz otec zasvätí do svojej práce.

Tak dlho tam čupel, až mu stŕpli obe nohy.

Napäto počúval.

Nie je tam sám? Blyslo mu mysľou.

Otec sa skutočne s niekým rozprával! Zvláštne. On predsa do svojej pracovne ľudí nepúšťa! Možno hovorí sám so sebou? Nie, on nikdy nahlas nerozprával.

Človek nikdy nevie, kedy niekto stojí za dverami a načúva, hovorieval.

Profesor skutočne šepkal, chlácholivo a nežne, akoby uspával dieťa. Henrymu sa zdalo, že vyslovil meno. Áno, bolo to ženské meno. „Carmen.“

Tú noc sa stalo ešte čosi čudné. Okrem toho, že dom Appletonovcov sa ocitol priamo v centre búrky a ponášal sa skôr na dom Adamsovcov. Pokojné ticho v laboratóriu vystriedal buchot. Čiasi ruka trepala na druhé dvere. Tie predsa otec nepoužíva, uvažoval.

V laboratóriu nastal zmätok.

„Pst!“ šeptal profesor. „Carmen, buď ticho... „

„Quinsly, otvorte!“ kričal neznámy muž.

Vedec sa preľakol.

„Blyton, zmizni!“ reval profesor. „Nemáš tu čo hľadať!“

„Ale hej,“ muž sa nedal odbiť. „máme predsa dohodu“!

„Choď do čerta s tou tvojou dohodou, nič som nepodpísal!“ Hanry vycítil v jeho hlase strach.

„Nie, ale dali ste mi slovo, ... „

TRESK! Búrka bola čoraz hrozivejšia. Akoby potvrdzovala Blytonove nedopovedané slová.

Henry sa triasol od vzrušenia, vedel, že sa stane niečo zlé.

„Dobre vieš, že som to spravil pod tlakom!“ profesor trval na svojom. „Nikdy by som nesúhlasil s...“

TRESK!

Jeho slová zhltli hromy.

„Fajn,“ povedal neznámy, „chlapci, dajte sa do toho!“

Preboha! Henrymu stuhla krv v žilách. Čo má robiť? Vojsť dnu? Somarina. Musí zavolať pomoc. Lenže strach mu nedovoľoval ani len prstom pohnúť.

Dvere umiestnené v zadnej časti domu sa zvalili. Nevzpierali sa,... na rozdiel od vedca. Do laboratória vnikol silný vietor a dážď.

„Ty hnusná sviňa!“ reval Appleton až do nepríčetnosti. „Toto ti len tak neprejde!“

Henry si musel priložiť dlaň k ústam, aby nevykríkol. Hurónsky smiech mužov (mohli byť tak piati spolu s Blytonom) prehlušil aj búrku. Jakživ podobný strach necítil.

„Kde je tá zbraň?!“ spýtal sa Blyton. V jeho hlase bola netrpezlivosť, chorobná túžba, ktorá mala byť po toľkom čakaní ukojená.

„Ja žiadne zbrane nevyrábam.“ profesor sa snažil rozprávať pokojne.

Ticho.

TRESK! V miestnosti niečo prasklo. Asi stôl, alebo stolička, pomyslel si Henry.

„Prehľadajte to tu!“ zaznel príkaz. „Ak bude nutné... i celý DOM!“

Na splnenie príkazu však nemali dosť času.

„CARMEN UTEČ!!!“

Odrazu niečo tak strašne zapraskalo, až Henryho odhodilo na schody. Pri páde sa udrel do hlavy, ale vedomie nestratil.

PRASK... rinčanie skla... počul ako celé laboratórium zaliala voda. Muži bedákali a ich vystrašené hlasy sa zlievali s čudným chrapotaním a piskotom.

„Nie...!“

„To bol otcov hlas.!“ už viac nedokázal mlčať. Otvoril dvere. Všade bol hrozný zmätok. Bolestný krik gaunerov ho celkom ohlušil. Rýchlo skočil za skriňu.

Žiarovka slabo blikala. Sotva niečo videl. Všade dookola, kde sa len pohol, ležali úlomky skla.

Z dlaní mu tiekli cícerky krvi, no žiadnu bolesť necítil.

Profesor Appleton ležal na zemi spolu s dvoma gaunermi. Žiarovka naposledy zažmurkala a zhasla. Ticho, ktoré vzápätí nastalo, prerúšalo iba čľapotanie dažďa.

Quinsly bol mŕtvy.

Posledné čo chlapec videl, bol pár rubínových očí.

A spoza zvalených dverí vyšiel kvílivý ston.