Schyľovalo sa ku koncu dňa
Na námestí ešte vždy pobehovali deti, naháňali sa a guľovali, alebo len zasnene dvíhali oči až k vrcholcu vysokánskeho vianočného stromčeka.
Ešte nikdy sme taký nádherný a vysoký vianočný stromček nemali!
Žiaril a bielu krajinu okolo seba sfarboval do zlato-ružova. Vo vetre poletovali snehové vločky a pomaly zakrývali stopy, ktoré tam po sebe zanechal náhliaci sa dav ľudí.
Nakoniec tam neostal nikto.
Dokonca i túlavé psy a mačky kamsi pozaliezali.
Zajtra všetci zasadnú ku štedrovečernému stolu, do kruhu svojich blízkych a priateľov. Všetky deti budú so svojimi rodičmi, každučký rodič daruje svojmu dieťaťu darček a popraje mu šťastné a veselé.
Iba ja budem sám, pomyslel si pán Melinský, zas a znova!
Vstal a zatiahol červené závesy, aby sa nemusel pozerať vonku, na ten čas, ktorý mu pripomínal, že jeho vlastná rodina sa naňho kedysi vykašľala.
Koľko rokov to už bude?
Dávno to prestal počítať.
Posadil sa k starému písaciemu stolu. Z modrého rámika sa naňho usmievala pekná svetlovlasá žena.
„Kiežby si bola pri mne aspoň ty, Klaudia." vzdychol si.
Ja som tu stále, určite by povedala, keby vedela rozprávať. Ale fotky predsa nerozprávajú. Keby tu skutočne bola, necítil by som sa tak osamelo. Na mŕtvych treba čo najskôr zabudnúť!
Na stole ležalo množstvo neotvorených obálok, objednávok, listov, dokonca i vianočných pozdravov, na ktorých mu ani trochu nezáležalo. Žiaden z nich mu nemohol vrátiť pocit strateného šťastia. Zobral jeden do ruky, pár krát ho prevrátil a odhodil.
Na čo všetko to vlastne robím?
Pre koho...?
Unavene sa zodvihol z pohodlného kresla, zhasol bledé svetlo a nenáhlivo kráčal ku schodišťu, do svojej spálne.
„Anna!" zavolal na slúžku.
Ticho.
Anna už dávno spala.
Veľké hodiny na druhom poschodí ukazovali jedenásť hodín a dvadsaťpäť minút. Zvráskavenou rukou si utrel pot z čela a odhrnul biele vlasy. Pod nohami mu vŕzgali parkety a ich hlas sa miešali s tlkotom hodín.
Tik - tak - tik - tak...
Vošiel do priestrannej spálne a potichu za sebou zatvoril dvere. Opäť ho v posteli čakala iba mäkká perina. Každý večer dúfal, že spod nej vykukne Klaudiina hlava. Ako vtedy, keď boli ešte mladí a ona sa mu tak rada schovávala.
Cez bielu záclonu presvitalo svetlo z námestia.
Bolo to také zvláštne.
A kúzelné. Ani netušil, ako dlho tam stál a díval sa na biele priestranstvo za sklom. Už takmer nesnežilo. Na okno chlácholivo padali posledné vločky. Stromec na námestí bol celkom biely a mäkučký,...ale aj studený, ako posteľ, do ktorej sa mu samému nechcelo. Spánok ho nakoniec presvedčil, aby šiel spať a on ho smutne poslúchol.
Aký darček si praješ tento rok? Spýtal sa sám seba, kým sa mu zatvorili oči.
Neviem...
Vlastne áno! Chcem, aby tieto Vianoce boli tie najkrajšie.
A zaspal.
Prebudil sa až do krásneho a trblietavého rána. Mimovoľne sa usmieval. Sú predsa Vianoce! Ani len jediná pochmúrna myšlienka mu tentoraz nestála v obzore. Aj Anna bola mimoriadne veselá. Úzke pery mala roztiahnuté do širokého úsmevu a chudé telo jej tentoraz nezdobila rovnošata ale pekné kvetované šaty. Musela ich v skrini ukrývať najmenej tridsať rokov, pomyslel si pán Melinský a potmehúdsky vrhol na Annu očkom.
- Dnes vyzeráte úžasne! - povedal s netajeným obdivom.
- Ale choďte, Artúr. - začervenala sa.
- Nebuďte taká skromná, Anna. - nedal sa pán Melinský.
Slúžka položila podnos s tanierom na posteľ, zaželala mu dobrú chuť a pospevujúc odišla. Muž sa v pokoji najedol, potom sa zamyslene prechádzal po izbe. Ale čo sú to za Vianoce bez stromčeka? Keď však vošiel do obývačky, takmer mu vyrazilo dych.
- Anna, - zvolal prekvapene. - kedy ste to preboha stihli!?
Anna ani len nežmurkla, položila na stôl voňavý veniec s červeno-zlatými ozdobami a hlavou mu naznačila, aby sa pozrel do kúta, kde veselo plápolal oheň v kozube.
Pán Melinský nepohnute stál a hľadel na neznámu mladú ženu. Anna sa zľakla, že dostal infarkt a tak ním silno zatriasla.
- Kto ste? - spýtal sa po chvíli.
- Nedostali ste môj list?
- List? - snažil sa rozpomenúť, ale on predsa všetky listy ignoroval.- Ach, no, musel sa cestou stratiť.
- Áno, to sa stáva. - povedal neznáma a chytila Artúra pod pazuchy, akoby ho poznala celý život. - Dúfam, že sa vám výzdoba páči?
Muž najskôr prekvapene hľadel na peknú ženu a potom na dokonale upravenú miestnosť, a zase naopak.
Žena sa ticho zachichotala. - Asi by som sa vám mala najskôr predstaviť, - a nežne mu podala svoju pravicu. - volám sa Sabína.
- Sabína...?
- Jednoducho Sabína. - dodala rázne ale tajomne. Pán Melinský sa na jej druhé meno viac nevypytoval. Koniec koncov, môže si ho prečítať na obálke.
Sabína pokračovala. - Asi sa pýtate, prečo som sa tu tak nečakane objavila, a práve počas sviatkov. - zhlboka sa nadýchla a rukou si ohrnula vlasy, ktoré sa jej prilepili na červený rúž. - Bolo to už veľmi dávno, asi pred tridsiatimi rokmi... vtedy prišiel do mesta jeden muž a otvoril si malý obchod, hneď oproti vášho domu...
Svetlovlasá žena sa so záhadným úsmevom postavila k oknu.
Nesnežilo.
Anna s Artúrom sa postavili vedľa nej. Artúr privrel oči a tuho rozmýšľal. Kto to len... Samozrejme! Ako som mohol zabudnúť na Magnusov obchodík so šatami. Klaudia si tam neraz kúpila klobúk či čipkované rukavičky.
Už celé desaťročia je tam zlatníctvo.
Sabína z jeho pohľadu vyčítala, že pán Melinský si na všetko dobre spomína. So zatajeným dychom pokračovala. - O niekoľko rokov sa tomuto mužovi prestalo dariť a vy ste mu veľkodušne poskytli pomoc. On však zmizol skôr, ako vám dlh stihol vrátiť.
Artúrovi na nepatrný okamih sadol na čelo tieň. - A vy ste ho prišli splatiť. - povedal tak trochu stroho, no hneď to oľutoval.
- Ste určite jeho príbuzná. - dodal rýchlo.
Žena sa k nemu naklonila a on zacítil jej zvláštnu levanduľovú vôňu. Odkiaľ ju len poznám? Dumal. Sabína a aj vôňa, čo sálala z jej bielej pokožky mu boli dokonale známe. Magnusov obchd! Čudné. Opäť sa zadíval do zlatníctva oproti. Je predsa nemožné, aby ju tam niekedy stretol. Nemala viac ako dvadspäť rokov.
Dá sa to tak povedať. - prisvedčila . - prišla som splatiť jeho dlh.
Artúr sa na ňu dojato usmial. - Ale ja vám ho odpúšťam.
- Už je neskoro. - žmurkla naňho zelenými očami a hodila polienko do vyhasínajúceho ohňa.
Na mesto sadal súmrak. Zo všetkých domov sa šírila sladká vôňa sladkostí a kapustnice. Aj dom pána Melinského žiaril šťastím. Anna so Sabínou pripravili chutnú večeru, všetko bolo dokonale prichystané. Artúr celý deň rozprával o svojej rodine, ani čo by Klaudia neumrela a deti nikdy neodišli. Sabína o sebe a Magnusovi nepovedala nič. Akoby sa jej život začal iba príchodom do tohto domu.
Čoskoro mali zasadnúť ku štedrovečernému stolu. Všetci traja vybehli na námestie a čakali, kedy kostolné zvony odbijú sedemnástu hodinu. Artúr s Annou sa triasli od zimy. Mladá žena sa však rozbehla až k vysokému smreku uprostred a vyhadzovala do výšky hebké chuchvalce snehu. Mala na sebe iba ľahké bledoružové šaty, svetlé premočené vlasy jej voľne padali na plecia. Bledá pokožka hladná ako porcelán sa jej z mrazu a vetra vôbec nezačervenela.
- Sabína, - zavolala na ňu Anna. - veď prechladnete! - zúfalo zalomila rukami.
Ale žena ďalej bláznivo pobehovala po zasneženom námestí. Pribehla až k výkladu, za ktorým kedysi predával svoje veci Magnus. Ale nič z toho čo poznala, tam už nebolo.
Milovala Vianoce. Vtedy sa tu zišli paničky z celého mesta a obdivovali jej šaty. Každá žena ich chcela mať. Ona celé dni stála za sklenenou stenou a zasnene pozorovala bľabotajúcich človiečikov a vianočný stromček, vždy sa ho chcela dotknúť. Magnus sa s ňou donekonečna rozprával, aj keď mu nikdy neodpovedala.
Tvár pritisla až na sklo a ľahko dýchla. Obláčik pary z jej úst sa pomaly rozplynul. V odraze ostala iba jej nehybná tvár. Ako kedysi.
Ľahkým krokom sa vrátila späť do tepla. Anna s Artúrom si už medlili uzimené ruky. Konečne sa mohli posadiť k stolu.
- Skôr ako začneme jesť, nesmieme zabudnúť na modlitbu. - pripomenula karhavo Sabína. Artúr s Annou si zahanbene vymenili pohľady. Pán Melinský rýchlo hľadal v pamäti vhodné slová. Vlastne to nebolo ani tak dávno, pomyslel si a požehnal jedlo, ktoré bolo symbolom štedrosti. Sabína podala hostiteľom oplátku s medom a posadila sa.
- A vy? - nechápal Artúr.
- Ja? - zamyslela sa a uprela trblietajúce zreničky na stôl. V tom sa ozval hlas zvončeka. Pán Melinský sa strhol. Kto to len môže byť? A práve teraz?
- Pôjdem otvoriť. - navrhla žena.
Vstala a vrhla na nich smutný pohľad.
Zmizla na chodbe.
Celým domom otriasol radostný detský smiech a plač, plač nad vráteným šťastím. Artúrovi aj Anne vyhŕkli z očí slzy radosti.
Klaudia sa zo zažltnutej fotografie dívala na svojho manžela, deti a vnúčatá.
Vedela, že sa všetko nakoniec skončí dobre.
Komentáre